Tanta a centrálna delta
Jedno z piatich najväčších miest v Egypte, Tak veľa, je dokonalým východiskovým bodom pre objavovanie Strednej delty. Koná sa tam jeden z najslávnejších magnátov.
Vlaky jazdia z Alexandrie od skorého rána do neskorej noci (ok. 2 o) a taxíky. Tanta má rovnako dobré spojenie s Káhirou (1 o. 30 min), Damietta alebo Al-Mansura.
O. 94 km severne od Káhiry i 130 km juhovýchodne od Alexandrie je Tanta hlavným mestom provincie Al-Gharbijja (od 1836 r.) a centrum textilného priemyslu, potraviny, tabak, textil a zušľachťovanie. Žije v ňom 450 tisíc. ľudí (2005). Od 1972 r. je v nej univerzita a lekárska fakulta, patriace k Alexandrijskej univerzite, a od 1769 r. tiež pobočka univerzity v Káhire Al-Azhar. Od 1276 r. funguje tu moslimská univerzita, Inštitút Tanta.
V dedine sa tiež nachádza jedno z rezidencií metropolitu koptského kostola (od 1895 r.) a archeologické múzeum.
Na konci zberu bavlny, posledný októbrový deň sa tu koná veľký festival (mulid) ku czci Sajida Ahmada al-Badawiego. Oslavy sa zameriavajú na mešitu a mauzóleum Ahmada al-Badawího v marockom Feze (1199), zakladateľ jedného z najväčších súfijských bratstiev v Egypte. Ž 1234 r. prišiel do Tanty a založil bratstvo (teda) Ahmadija, ktorý sa čoskoro stal slávnym v celom Egypte. Jeho tvorca bol považovaný za svätého (jeho meno sa používa na odvrátenie nešťastia). Oslavy sú radostné. Väčšinu obradov tvoria veselé pochody do rytmu bubnov. Vrcholom je prehliadka červených vlajok bratstva Ahmadija. Pre pútnikov sú pripravené cukrové orechy, zwane hubb el-Azziz („Semená milovaného proroka“).
Buto
V strede delty severozápadne od Kafry al-Šajch, 95 km juhovýchodne od Alexandrie, blízko sebennetickej vetvy Nílu, na južnom brehu jazera Butiq, tri kopce sa týčia blízko dediny Ibtu, zwane Tali al-Fara'in („Kopec faraónov“), z ruinami Buto, hlavné mesto 6. nomu dolnoegipskiego. Dve z nich ukrývajú ruiny mesta, a tretí – chrám Wadget.
Buto, ako Gréci nazývali toto mesto, patrí do centier obývaných nepretržite od predynastických čias – potom slúžilo ako hlavné mesto Dolného Egypta. Egyptské meno, Per-Wadżet, znamená, že to bolo miesto uctievania bohyne Wadget, ochrankyňa Dolného Egypta a kráľov Bola v podobe útočiacej kobry, ktoré symbolizovali božskú ochranu nad faraónom. To je ekvivalent hornoegyptského Nechena (Hierakonpolis), centrum kultovej bohyne Nekhbet. Možno je to porážka Buta, ktorú predstavuje slávna Narmerova paleta, symbol zjednotenia Dolného a Horného Egypta. Mesto vzniklo zlúčením mesta Pe, kde sa uctieval boh podobný volavke Jebauti (nahradili Horus a Osiris), s blízkym Dep, v ktorej bola uctievaná bohyňa Wadget.
V Pe boli uctievané aj duše Pe - zbožštení hrdinovia alebo bývalí vládcovia Egypta, vykresľovaní ako ľudia so sokolými hlavami.
Za vlády dynastie Tynikovcov tu stál kráľovský palác (do dynastie IV). Potom Buto stratil svoj význam – jeho meno sa objavuje opäť v období Ramessidovcov, ako symbol Dolného Egypta a jeho starodávnej sily.
V neskorej ére tu existovalo Wadgetovo orákulum (identifikovaný Herodotom s Latonom) a dôležité náboženské centrum. O Osirisovi existuje mýtus spojený s Butom: práve tu sa uchýlila Isis s malým Horom.
Vykopávky v Bute sťažuje vysoká hladina podzemnej vody. Najstaršie sídliskové vrstvy sa nachádzajú cca. 7 m pod súčasnou úrovňou terénu. Pozostatky mesta objavil v 1888 r. Flinders Petrie, a práce na nich sa začali v roku 1904 r. Najstaršia Butova minulosť (Preddynastické obdobie) objavené až v rokoch 80. XX w niemiecki archeolog Thomas von der Way. V blízkosti sa nachádza malý skanzen.
Vedieť
Sláva mocným Saisom (Egyptská Sa, obecnie Sa al-Hadżar) dávno preč. Veľké mesto z archaických čias, hlavné mesto Egypta za vlády dynastií XXIV a XXVI, kultové centrum bohyne bojovníka Neita, dnes je to iba močaristé pole s jamami naplnenými vodou. Dedina Sa al-Hajar je neďaleko (Sa al-Hagar; na východnom brehu ruženskej vetvy Nílu), na ktorú sa dá dostať z Tanty cestou vedúcou na severozápad.
Starovekí Sais, alebo vlastne Sa (Naozaj) ako znelo jeho egyptské meno, bolo hlavným mestom 5. nomu dolnoegipskiego. Mesto sa vyvíjalo od čias prvých dynastií. V ňom vyrástol chrám bohyne Neit, uctievaní faraónovými poddanými z líbyjských väzňov. V tzv. saitské obdobie (ok. 664—525 p.n.e.) mesto prekvitalo. Starala sa o neho bohyňa vojny Neit, tvorca a ochranca vládcov, znak ktorého boli dva prekrížené šípy (Gréci v nej videli inú postavu Atény). Neskôr bol Sais známy ako riečny prístav a centrum Iniarski. V období
raný kresťan bol sídlom biskupstva. Väčšina pamiatok bola v stredoveku vyrabovaná. Chrám Neit bol zbúraný v 14. storočí. Ešte v 19. storočí. boli viditeľné obrysy kostolov a palácov. vykopávky uskutočnil Richard Lepsius.
Ž 1997 r. bol zahájený ďalší výskum.
Chrám Neit mal konkurovať svätyni Amun v Karnaku. Amazi (Ahmose II), staviteľ Sais, vytvoril pylón pred chrámom, mocné kolosy a alej sfingy s ľudskými hlavami. Dnes je oblasť chrámu poľom so zlomenými úlomkami kamenárstva.